「VZHLED」

Ak by niekto hľadal najvýstižnejší spôsob, ako opísať Emília, pravdepodobne by začal slovami: theatre kid s egom vyšším než Himaláje, drzým úsmevom napovedajúcim, že vie viac než vy sami, a energiou, ktorá by pokojne vystačila na napojenie atómovej elektrárne.

Až potom by si človek všimol snedú pleť prezrádzajúcu brazílske korene, hlboké čokoládové oči pod výrazným obočím, krivý nos, plné pery, ostro rezané črty tváre a pevnú, skôr atletickú postavu. No ak by ste ho pozorovali dlhšie, pochopili by ste, že časť jeho čara nie je dielom náhody, ale výsledkom vlastnej snahy. Vkusne zvolené oblečenie. Hodiny strávené v posilňovni, na skalách alebo v bazéne. 

Emílio možno na prvý pohľad pôsobí ako neriadená strela, ale veľmi dobre vie, že Los Angeles nikomu neodpúšťa ani najmenšiu nedokonalosť, lacný detail či prehrešok proti vkusu. A on mal tú smolu, alebo možno tú najväčšiu motiváciu, že sa narodil medzi sivé myši, no so snami, ktoré od začiatku mierili až ku hviezdam. Preto si nič z toho nemôže dovoliť.

​

「POVAHA」

Je to človek, ktorý do miestnosti nikdy nevstúpi potichu, jeho prítomnosť skrátka zaberá priestor. Je extrovertný, hlučný, energický a prirodzene spoločenský; patrí k ľuďom, ktorí si dokážu za desať minút nájsť známeho v bare, v divadle, na večierku aj vo výťahu. Miluje ľudí, ich príbehy, gestá, hádky, tajomstvá, trápne priznania aj drobné klamstvá. Všetko na nich sleduje s pozornosťou scenáristu, ktorý už v hlave premýšľa, ako by sa ich slová dali premeniť na dialóg.

Je charizmatický spôsobom, ktorý pôsobí takmer nacvičene, hoci časť z toho je skutočne prirodzená. Vie sa usmievať tak, aby človek nadobudol dojem, že práve on je v miestnosti najzaujímavejší. Vie byť vtipný, drzý, sarkastický, spoločenský a odzbrojujúco sebavedomý. Občas až príliš. Emílio má ego, ktoré sa nevojde do obyčajného rozhovoru. Sám seba nevníma ako obyčajného človeka. Je presvedčený, že má talent, že má iskru, že má niečo, čo iným chýba. 

Okrem toho má veľké sny, ale, žiaľ, nie je disciplinovaný tým trpezlivým spôsobom. Jeho motivácia má skôr podobu hladu. Chce viac: viac príležitostí, viac pozornosti, viac dverí otvorených dokorán, viac ľudí, ktorí si zapamätajú jeho meno. Neuspokojí sa s malým životom, symbolickým platom, treťotriednym divadlom a pocitom, že niekto iný rozhoduje o jeho texte. Lenže jeho túžba dostať sa vyššie v sebe nesie aj vypočítavosť. Vie byť milý, očarujúci a pozorný, ale ak v niekom uvidí možný kľúč k lepšiemu svetu, nevie sa celkom ubrániť tomu, aby to nevyužil.

Možno s tým ide ruka v ruke aj fakt, že občas si chce cestu skrátiť alebo uľahčiť. Pred pár rokmi, keď zistil, že jeho kreativita narazila na dno, tak začal užívať drogy, ktoré priniesli nový pohľad alebo energiu pracovať, až dokým mu vyčerpanosť nepohltila aj poslednú mozgovú bunku. Zo začiatku si myslel, že to má pod kontrolou, že to robí len pre to, aby bol lepší – no hrať sa s týmto druhom látok je vratká záležitosť. V poslednej dobe ich už neberie z dôvodu, aby sa stal lepším umelcom, ale preto, lebo ich začína potrebovať. Zatiaľ ale dokáže fungovať tak, aby si to nikto nevšimol.

Preto nie je prekvapením, že Emílio nepatrí medzi chladných ľudí. Cíti veľa, rýchlo a nahlas. Nadchýna sa, rozčuľuje sa, zamilúva sa, nudí sa, uráža sa, odpúšťa a znovu vybuchuje s intenzitou človeka, ktorý nevie žiť v polovičných odtieňoch. Keď je šťastný, chce, aby to vedel celý svet. Keď je nahnevaný, veľmi ľahko mu z úst vykĺzne portugalčina, ktorú ho naučil otec. Keď je zranený, často to zakryje drzosťou, žartom alebo teatrálnym gestom, aby nikto nestihol zistiť, že sa ho niečo naozaj dotklo.

Je spontánny a flexibilný, často až chaotický. Neznáša pocit, že ho niečo drží príliš pevne na mieste. Potrebuje voľnosť, pohyb, ľudí, zážitky a možnosť kedykoľvek zmeniť plán len preto, že sa niekde inde deje niečo zaujímavejšie. Vie byť nesmierne tvorivý, ale jeho tvorivosť nie je vždy usporiadaná. Niekedy píše šestnásť hodín bez prestávky, inokedy celé dni uteká pred prázdnou stranou. Má tendenciu veriť, že život sa má žiť naplno, hneď a bez prílišného premýšľania nad následkami. Práve preto občas spraví rozhodnutie, ktorému jeho budúce ja má chuť vyťať pár faciek.

Rýchlo sa nadchne, rýchlo sa vrhne do situácie, rýchlo začne veriť vlastnej fantázii. V ľuďoch často nevidí najskôr realitu, ale príbeh, ktorý by z nich mohol vzniknúť. Preto sa rýchlo zaľúbi, idealizuje si človeka, pripíše mu neexistujúcu hĺbku, tajomstvo a čaro, ktoré možno nikdy nemal. A keď sa potom vzťah zmení na obyčajné dni, opakujúce sa rána a ticho bez šti, Emílio sa začne nudiť. Nie vždy si uvedomí, že problém nie je v tom, že ho druhý človek sklamal, ale v tom, že nikdy nemohol vyhrať súboj s postavou, ktorú si Emílio sám vymyslel.

Jeho najnežnejšia stránka sa ukazuje pri rodine. Otca miluje s hlbokým rešpektom, hoci ich vzťah v sebe nesie aj starú hanbu z detstva. Gael mu ukázal hudbu, Brazíliu, portugalčinu aj to, čo znamená zachovať pokoj vo svete, ktorý k človeku nie je vždy spravodlivý. Emílio po ňom zdedil energiu, hlasitosť a schopnosť zaplniť priestor, ale zároveň si v sebe nesie vedomie, že jeho otec musel veľakrát skloniť hlavu tam, kde by on najradšej kričal. Možno aj preto je Emílio taký výrazný. Ak Gael prežil tým, že bol zmierlivý, Emílio sa rozhodol prežiť tým, že bude neprehliadnuteľný.

K matke má blízky vzťah. Eleanora bola prvým človekom, ktorý mu otvoril dvere k príbehom, filmu a divadlu. Práve ona v ňom živila predstavivosť, aj keď ešte netušila, čo z neho vyrastie. Pred matkou však zároveň skrýva časti svojho života, ktoré by ju zranili. Nie preto, že by jej neveril, ale preto, že niektoré veci sa ľahšie priznávajú cudziemu človeku v hlučnom klube než žene, ktorá vás kedysi držala za ruku v tme divadelnej sály.

Pri Isidore, jeho mladšej sestre, sa z neho stáva samozvaný ochranca, ktorý si neuvedomuje, aký vie byť neznesiteľný. Miluje ju, ale prejavuje to spôsobom, ktorý jej často lezie na nervy. Kontroluje ju, podozrieva, radí jej a správa sa, akoby bol kombináciou staršieho brata a policajta. Je to pokrytecké, pretože sám žije spôsobom, ktorý je úplným protikladom. Práve preto sa o ňu bojí. Vie, že ľudia sú očarujúci, nebezpeční a falošní. On sám občas patrí medzi nich. To, že by jeho sestra začala žiť rovnako ako on, ho desí a chce tomu stoj-čo-stoj zabrániť.

​

「MINULOST」

Emílio sa narodil do rodiny umelcov na voľnej nohe – amatérskej divadelnej herečky a barového speváka, a ich láska k umeniu predurčila aj jeho budúcnosť. Prvýkrát navštívil divadlo ako šesťročný. Sedel v tme vedľa svojej mamy – najskôr len neposedne hompáľal nohami, šepkal jej otravné otázky a obzeral sa na každú stranu. Potom zažiarili reflektory, javisko ožilo a Emílio odrazu stíchol. Ani nedýchal. Fascinovalo ho, ako si herci dokážu pred očami publika „vyzliecť“ vlastnú kožu a na dve dejstvá sa stať niekým celkom iným. Nie pretvarovať sa, nie klamať, ale premeniť sa. O niekoľko rokov neskôr mu po prvý raz napadlo, že možno nechce stáť na javisku s nimi. Možno chce byť človekom, ktorý im vloží slová do úst. Ale zbytočne nepredbiehajme...  

    Detstvo mal v zásade šťastné. Nevyrastal v chlade, hádkach ani nedostatku lásky. Jeho rodičia sa mu venovali, počúvali ho, brali vážne jeho výstrelky aj nekonečné otázky. Možno boli na neho až príliš mäkkí. Nechránili ho pred každou chybou, nezakazovali mu každý nerozumný nápad a občas ho nechali, aby sa vďaka vlastnej hlúposti popálil. Verili, že niektoré veci si človek musí vyskúšať na vlastnej koži, inak im nikdy neuverí.

    Väčšej zodpovednosti sa naučil, keď dovŕšil deväť rokov. Narodila sa mu sestra Isadora. Najskôr mu pripomínala škaredý ukričaný zemiak zabalený v perinke, žiarlil na ňu a nenávidel, ako sa zrazu všetky pohľady obracali k nej. Ako sa každý rozplýval nad jej rozkošnými prstíkmi, smiechom a prvými slovami. Lenže závisť netrvala dlho. Skôr než si to stihol priznať, začal sa správať ako jej samozvaný ochranca. Bol prvý, kto jej po páde pomohol na nohy, kto ju bránil na pieskovisku pred iným zákerným batoľaťom a podal jej vreckovku, keď sa jej po lícach kotúľali krokodílie slzy. Táto potreba Isadoru chrániť a starať sa o ňu už nikdy neodišla.

    Napriek tomu v týchto raných rokoch nebolo všetko len ideálne. Celkom skoro si uvedomil, že svet nie je gombička a nie pre každého sú pravidlá nastavené rovnako. Jeho otec Gael bol Brazílčan a hoci sa Los Angeles zdalo byť dostatočne multikultúrne na to, aby sa nad cudzím prízvukom alebo tmavšou pleťou nikto nepozastavil, predsudkom sa aj tak nevyhol. Keď si to raz Emílio všimol, už sa nedokázal pozrieť preč. Začal si vytvárať zoznam, v ktorom sa každý záznam zhodoval s bolestivou spomienkou. Keď niekto nesprávne vyslovil otcovo meno a Gael sa ho ani neunúval opraviť, keď za jeho chrbtom šepkali, ako Gaela raz odvezú preč, pretože predsa nemôže mať v poriadku papiere alebo keď mu neustále pripomínali, že si svoje miesto v USA musí zaslúžiť – úsmevom, prácou, pokorou. 

    Najhlbšie sa mu však do pamäti vryl deň, keď niekto obvinil Gaela, že sa oženil s Eleanorou len pre zelenú kartu. Opitý sused doňho tak prudko strčil, že Gaelovi spadol nákup na zem. Emílio stál vedľa neho a zamrzol. Nepovedal nič. Nepohol sa. Len sledoval, ako sa jeho otec s pokojným úsmevom a zmierlivo zdvihnutými rukami ospravedlňuje za to to, že býva v rovnakej budove. Keď bolo po všetkom, Gael ho len priateľsky pobúchal po ramene a povedal: „To nič neznamenalo. Všetko je v poriadku, meu filho.“

    No v poriadku nebolo nič. Emílio nikdy nezabudol na hanbu, ktorá sa mu vtedy usadila v hrudi. Na pocit, že zlyhal. Že nechal svojho otca prehltnúť urážku, kým on stál vedľa ako dieťa, ktoré nevie, čo so svojimi rukami. Od toho dňa začal byť ešte hlučnejší, výraznejší, extravagantnejší. Nie preto, že by sa nebál, ale práve preto, že sa bál až príliš. Rozhodol sa, že nikdy nebude pôsobiť ako slabé jahniatko. Ak mal svet tendenciu šliapať po tichých ľuďoch, Emílio sa rozhodol, že on taký nikdy nebude.   

     Ale i tak si otcove brazílske korene zamiloval. Gael sa zaslúžil o to, aby jeho deti spoznali jeho domov. Do Ria ich brával takmer každé leto. Emílio a Isadora tak okúsili brazílsku kultúru – ich hudbu, jazyk, chaos ulíc, ich farebnosť a predovšetkým karneval. Karneval sa nezdal Emíliovi len ako sviatočný deň, ale ako dôkaz, že človek môže na chvíľu prestať byť tým, čím ho svet núti byť, a stať sa niečím väčším, krajším, smelším. Dodnes sa tam vracia každý rok, akoby si potreboval pripomenúť, že časť jeho duše nevznikla v Los Angeles, ale v rytme bubnov a tancujúcich tiel v uliciach Ria.

     Možno to bol práve karneval s jeho maskami, herci s ich rolami alebo Gael s nepravým úslužným úsmevom, čo naučilo Emília nosiť rôzne verzie seba samého podľa toho, medzi kým sa práve nachádzal. Začal sa tak správať na strednej, v neskoršej puberte. V divadelnom krúžku vystupoval dramaticky, bol posadnutý umením, dokázal sa o ňom baviť celé hodiny. Vonku alebo na party bol zas divoký, nespútaný, vždy pripravený zmiznúť niekam za lepším dobrodružstvom. Medzi tými ambicióznejšími bol zas rýchly, bystrý, pohotový a dostatočne drzý na to, aby si ho zapamätali. Doma bol nežnejší, pozornejší, ochranársky. Každá skupina dostala inú tvár a každá z nich bola pravdivá. Práve preto si Emílio časom prestal byť istý, ktorá z nich je tá pôvodná.

    Po strednej nikdy nešiel na vysokú, ani neštudoval písanie. Dopredu ho neposúval titul, ani známi rodičia, ale talent, dravosť a neochota zostať tam, kde ho svet zaradil. Písal denne povedzme i šestnásť hodín, často zabudnúc na spánok, pretože ho písanie napĺňalo. Inšpiráciu našiel všade – v každej miestnosti, v každom rozchode, v každej hádke. Všetko sa mu samé pretváralo na dialóg a scénické poznámky. Lenže keď začal stúpať vyššie, zistil, že aj jeho kreativita má hranice. Že talent nie je nekonečná studňa. Že aj jemu sa môže stať, že si sadne k prázdnej strane a nebude počuť nič.

    Vtedy mu kamarát prvýkrát poradil LSD. Emílio to bral ako experiment, ako otvorenie dverí, ktoré by možno inak zostali zatvorené. A zrazu sa mu zdalo, že jeho scény dýchajú inak. Farby boli ostrejšie, myšlienky boli odvážnejšie, dialógy menej poslušné. Emílio si začal nahovárať, že to má pod kontrolou. Že to v LA robí takmer každý. Postupne sa však hranica medzi nástrojom a závislosťou začala rozmazávať. 

    Ďalším popálením sa bolo, keď stretol vplyvného scenáristu, muža o dvadsať rokov staršieho, autora hier, ktoré sa už dávno zaradili medzi klasiky. Emílio sa mu zapáčil takmer okamžite. Dotyčný ho nazval talentovaným, unikátom, miláčikom písaného slova. Emílio, zatiaľ dostatočne mladý na to, aby mu zobal z ruky, mu ukázal svoju hru. Dúfal, že ho scenárista predstaví tým správnym ľuďom a on tak preskočí roky driny, kým by sa jeho hry konečne dostali na výslnie. Muž vtedy stíchol. Chválou šetril. O niekoľko týždňov sa však na javisku objavila hra podozrivo podobná tej Emíliovej – len s inými menami, drobnými úpravami a podpisom človeka, ktorého publikum už dávno zbožňovalo. Tak Emílio prvýkrát na vlastnej koži okúsil, že v Hollywoode nie je spravodlivé absolútne nič. Že je to miesto plné karieristov, klamárov, pokrytcov a upírov vysávajúcich cudzie nápady, mladú dôveru a talent. Odvtedy z neho vyprchala naivita. Naučil sa usmievať, počúvať komplimenty, prikyvovať – a hlavne nikdy neukázať všetko. 

    No napriek zlým skúsenostiam ho cieľ dostať sa na výslnie len tak neopustil. Len si uvedomil, že musí zmeniť stratégiu. Aktuálne píše scenáre pre divadlo v časti LA, kam by hviezdičky len zablúdili. Pracuje s treťotriednymi hercami, plat má skôr symbolický a stále nad ním stoja ľudia, ktorí mu kecajú do toho, ako by mal písať. Potreboval sa dostať do miestností, kde sa o možnostiach len nerozpráva, ale rovno sa rozdávajú. A keď mu jeden kamarát vybavil vstup do VIP klubu, Emílio neprišiel ako niekto, kto prosí o príležitosť – skôr ako niekto, kto tam odjakživa patrí. V ten večer stretol Lauru, dedičku jednej z najväčších amerických spoločností. Slovo dalo slovo, úsmev úsmev, drink ďalší drink – a z cudzej ženy sa stala známosť, neskôr v súkromí niečo dôvernejšie. Emílio vedel, že Laura môže byť jeho zlatým lístkom do kruhu, kam sa ľudia ako on zvyčajne nedostávajú bez pozvania, škandálu alebo zázraku. Preto sa plánuje udržať v jej kruhu kamarátov a možno raz mu práve niekto z jej známych podá kľúč od jeho amerického sna.​

​

「ZAJÍMAVOSTI」

• Vyrastal v bilingválnej domácnosti. Keď je naštvaný, nadáva po portugalsky.

• Vonia ako kokos, rum, opaľovací krém, slnko, káva a trocha chaosu.

• Veľa nespí. Nie, že by ho trápili nočné mory, ale skôr sa počas dňa chce venovať miliónu rôznych vecí a má pocit, že ho spánok oberá o produktivitu.

• Jeho občasná pomoc od omamných látok sa začína meniť skôr na niečo pravidelné, na niečo, čo potrebuje. Zatiaľ tento problém zaryto ignoruje.

• Kedysi si LSD a adderal kupoval od kamarátov, ale od momentu ako sa jeho spotreba zvýšila, siahol po iných kanáloch. O dosť drahších. A tak sa nejako stalo, že teraz dlží celkom škaredú sumu Nerovi. Samozrejme, je to problém jeho budúceho ja, ako tento problém vyrieši.

• Vie hrať na basgitare a rád chodieva na karaoke, je to jeho spôsob, ako si vyhodiť z kopýtka a zabaviť sa.

• Okrem posilňovne chodieva plávať a ešte častejšie niekde visí zo skaly.​​

​

「ZÁLIBY」

Divadlo

Písanie

Čítanie divadelných hier

Karaoke

Basgitara

Plávanie

Horolezectvo

Party

Sledovanie zlých filmov a divadelných hier

​

​